Podľa tradičného podania sa výzor upírov podobá pohľadu na mŕtvolu čerstvo vykopaných mŕtvol zo zeme, oblečených do rubáša. Upír podľa folklóru nebol bledý a väčšina rozprávaní hovorí o typickom rumelkovom zafarbení pokožky. Na rozdiel od vyziabnutého zjavu, ktorá majú upíri vo filmoch, má podľa dobových záznamov upír väčšinou odutú podobu. Všetky ďalšie atribúty sú spoločné pre folklórny, ako aj románový typ vampíra: okrem iného ide o príšerných zápach, či zatuchnutý dych, dlhé nechty i vlasy, ostré zuby a napokon oči žiariace nadprirodzeným, často červeným svetlom.

Druhým typom upíra s ktorými sa stretávame v tradičnom podaní, je vampír s vlastnosťami prízraku, ktorý sa údajne priživuje na živých ľuďoch v noci, keď spia. Ak sa tento prízrak objaví, bývajú jeho rysy obetiam, na ktoré zaútočí obvykle dobre známe - poznávajú v ňom niektorých zomrelých ľudí zo susedstva. Často je tento upír popísaný ako tmavá silueta, ktorej črty tváre vystúpia iba na okamih a to tesne predtým, ako sa vrhá na svoju obeť. Iné výpovede zase hovoria, že vampír napriek svojej transparentnosti bol rozpoznaný okamžite, akonáhle vstúpil v noci do miestnosti. Pokiaľ si teda na základe nášho doterajšieho rozprávania rozdelíme typologicky upírov na dve skupiny - na fyzických a prízračných, musíme porovnať ich vlastnosti nielen z hľadiska ich charakteristiky, ale predovšetkým z kultúrneho zázemia folklóru, ktorý im dal vzniknúť. V tejto súvislosti budeme hovoriť o tzv. primárnych schopnostiach, t.j. prostriedkoch, ktorými si vampíri zaisťujú svoju potravu a schopnostiach sekundárnych, t.j. iných vlastnostiach napomáhajúcich prežitie vynímajúc schopnosť získania potravy. Zatiaľčo v primárnych vlastnostiach nachádzame v tradícii rozmanitých kultúr takmer identické zhody, v sekundárnych existujú často diametrálne odlišné rozdiely v závislosti od kultúrnych podmienok formujúcich tradíciu Primárne vlastnosti fyzického upíra sú prakticky v mytológii všetkých krajín sveta rovnaké - ide o vysávanie krvi z tiel žijúcich bytostí a veľká sila, proti ktorej sa obeť nedokáže brániť. Sekundárne vlastnosti fyzického upíra, ako sme už spomenuli, sa rôznia. Ako extrémny prípad možno podľa tradície uviesť údajnú schopnosť sexuálneho styku, či schopnosť žiť do istej miery opäť život smrteľníka.

Primárne schopnosti prízračného upíra nie sú také prepracované, ale v podstate ide o schopnosť odčerpávať životnú silu zo živých bytostí prostredníctvom psychickej energie a paralyzovať svoje obete. V sekundárnych vlastnostiach ide o schopnosť meniť svoju podobu, vznášať sa, lietať, či prechádzať cez steny a materiálne predmety.

Z folkloristického a tradičného hľadiska je zaujímavé pripomenúť do akej miery viera upírov v minulosti iniciovala celý rad, často veľmi dôvtipných a zložitých praktík, ktoré mali zabrániť ich činnosti. V tejto súvislosti akiste všetci dobre poznáme onú postavu lovca upírov z horrorových filmov a literatúry. Na všetko odhodlaný muž vyzbrojený krucifixom, zahroteným osikovým, či hlohovým kolom, nádobou zo svätenou vodou, či prípadne kúskom hostie vstupuje na starý cintorín, či do upírovho hradného brlohu, aby vybojoval zápas s nemŕtvym sužujúcim široké okolie. Ruky, ktorých prsty kŕčovite zvierajú zmienené pomôcky sa často trasú a "výraz v tvári ich majiteľa prezrádza všetko, len nie sebavedomie ", ako výstižne napísal jeden zo znalcov..

Pre túto chvíľu je potrebné poopraviť populárnu predstavu v tom, že jediný brloh, ktorý lovci navštevoval bol iba cintorín, a to za denného svetla v čo najväčšom počte zúčastnených a jediní nepriatelia, ktorým sa museli postaviť, boli iba nehybné telá, ktorým sa však vôbec nechcelo ožiť, zato vykazovali "obvyklé príznaky upírskeho stavu".

Tieto telá však rozhodne nepatrili nemŕtvym a pri ich hodnotení v historických správach by sme mali mať na pamäti, že ich autormi boli ľudia, ktorí o nich nemohli vedieť viac vzhľadom na úroveň súdobej medicíny /čo však z druhej strany neznamená, že budeme podceňovať ich úsudok a pozorovacie schopnosti/.

V boji proti upírom bol za najúčinnejší prostriedok považovaný naostrený drevený kôl, ktorý bolo potrebné prehnať srdcom nemŕtveho tela /niekedy sa používala ako alternatíva aj technika priameho vyňatia srdca/ Podľa názoru profesora Raymonda T. McNallyho viera v účinnosť tejto praktiky nevyplývala iba z kola samého, ale aj s predstavy, že prerazením dreva cez telo upíra a dno rakvy bola oživená mŕtvola spojená so zemou, čím bol navodený jej rozklad v zmysle biblického "Pulvis es et in pulverem reverteris" /Prach si a na prach sa obrátiš./

Pokiaľ však v minulosti verili, iba v to, že kôl mal pridržať nemŕtveho na mieste, bez toho, aby ho definitívne zabil, prevádzala sa ďalej dekapitácia, t.j. odseknutie hlavy a jej položenie k nohám mŕtvoly. Táto praktika však nebola konečným zúčtovaním s domnelým netvorom. Podľa vtedajšej predstavy nebolo odseknutie hlavy totožné s nutným zničením vedomia v tejto hlave prebývajúcom. Odseknutie hlavy a jej odloženie bolo teda považované maximálne za prekážku, ktorá má pozdržať upírove znovuoživenie. Preto boli bezhlavé telá ďalej spaľované a zvyšky vysypané do rieky, či rozptýlené na veľkej ploche.

V boji s nemŕtvymi boli ďalej odporúčané posvätené strieborné guľky do strelnej zbrane, vkladanie svätých predmetov, ako je krížik, alebo svätý obrázok, do rakvy, aby sa zabránilo vstupu zlého ducha do mŕtveho tela, či pochovávanie s neobvyklými predmetmi napchatými do ústnej dutiny počínajúc strukmi cesnaku a vajcom končiac.

Upíri boli známi svojim prenikavým zápachom . Keďže sa vo folklóre rovný s rovným neznesie, per analogiam prišli ľudia v minulosti k záveru, že ak upír silne zapácha, bude ho možné odohnať cesnakom, či zápachom horiacej síry. Na miestach, kde existovali obavy z upírov viseli cesnakové vence na oknách a nad dverami. Upíri mali osté nechty a zuby, preto ich odrázali ostré predmety ako ostne, nože, či šípová ruža s tŕnistou stonkou. Zvláštne vyjadrenie našli tieto predstavy vo vyšívaní ľudových krojov - každý otvor na šatstve musel byť olemovaný ružami, ktoré majú tŕne

.K prostriedkom odvedenia pozornosti nemŕtveho patrilo natiahnutie sieťoviny na okenné otvory a rozsypaniu maku na pozemku v okolí domu, Keďže sa verilo, že upír neprejde sieťou, bez toho, aby rozmotal každý jej uzol, či nespočítal každé jednotlivé zrnko. Zvláštny dôraz kladie tradícia na použitie zrkadiel, ktoré sú pri niektorých magických rituáloch používané k odrazeniu zla späť do jeho zdroja. O schopnosti odhaliť upíra, ktorý sa neodráža v zrkadle sme sa zmienili už predtým.

Energetickým upírom budeme rozumieť tvora v ľudskej, alebo prízračnej podobe, ktorý sa živí psychickou energiou. Dnes sa už bezpochyby vie, že každá živá bytosť generuje vlastnú psychickú energiu. Týka sa to dokonca aj rastlín, ktoré majú vlastné energetické polia. Tento fenomén sa často označuje ako aura, či bioplazma, čo je synonimický termín pre pole špecifického druhu vytvorené emisiou častíc, pričom táto emisia súvisí s transformáciou elektromagnetických vĺn v bunkách živej hmoty. Táto bioplazma je zrejem prejavom interakcií doposiaľ neznámych foriem energie: je to skôr plyn, ale existujú aj väzby na voľné častice, prenáša sa a viaže na rôzne predmety, ktoré potom získavajú nové vlastnosti.

Položme si však otázku: Keď si živé organizmy vytvárajú vlastné biopole, prečo existujú energetickí upíri ? Príkladom jednej z možných odpovedí sú starší, či chorí jedinci, ktorí nie sú schopní vytvárať psychickú energiu v dostatočnom množstve a preto nevedomky čerpajú túto energiu z iných. Táto situácia môže vyústiť aj do prípadov, kedy existuje pre vysávanie energie vedomý motív a tak sa z nezámerných energetických upírov stávajú zámerní.

Útok energetického vampíra je častejší ako si myslíme a jeho priebeh môže mnohým pripadať ako krajne nepríjemná, ale predsa známa skúsenosť. K ataku dochádza najčastejšie v polovici noci, prípadne počas uspávania, kedy bezdôvodne prepadne človeka intenzívny pocit hrôzy. Obeť, ktorá sa môže iba ťažko alebo vôbec pohnúť, pozoruje, že je niečo v dovtedy prázdnej miestnosti, alebo sa k nej niečo blíži. V niekoľkých okamihoch po prebudení sa táto entita prejaví ako viditeľná temná silueta /niekedy so žiariacimi očami/, alebo je takto danou osobou v mysli vnímaná. Vo chvíli, kedy sa obeť dostáva do tesného kontaktu s útočníkom, začne pociťovať tlak vyvíjaný v hrudníkovej oblasti.

Pocit ťažoby na hrudníku nesúvisí so spôsobom kontaktu, alebo azda pomyselnou váhou upíra. Ide zrejme o sprievodný symptóm vysávania energie zo srdcovej čakry. Prečo by mal upír odčerpávať energiu práve z tohoto centra nie je zatiaľ jasné. Jedna hypotéza hovorí o tom, že narušenie energetických pomerov v srdcovej čakre vyvoláva intenzívny pocit úzkosti. Podľa inej domnienky má úzkosť spontánne pociťovaná počas útoku spätnú väzbu práve na srdcovú čakru, ktorú robí prístupnejšou pre konanie upíra.

Temná entita môže na seba zobrať symbolickú podobu, prípadne môže byť obklopená farebným, najčastejšie purpurovým svetlom. V niektorých prípadoch boli popísané aj audiovizuálne zmeny, kedy obete vypovedali o slabej ozvene pripomínajúce vzdialené hlasy, výkriky, alebo zvuk vetra ako v dlhom tuneli v čom tento zážitok čiastočne pripomína fenomén OBE, čiže vymiestnenia z tela /out-of-body-experience/.

K podstate tohto fenoménu treba povedať, že za nočný útok je zodpovedný energetický upír v podobe bioplazmatického útvaru. Vampír si vyberie, často náhodne, svoju obeť ku ktorej sa snaží priblížiť. V závislosti od toho, do akej miery je obeť senzibilná a s akou rýchlosťou sa upír približuje, môže prebúdzajúca sa obeť uvidieť upíra v záhlaví svojho lôžka alebo pozorovať, ako sa zdiaľky približuje. Individuálna senzibilita obete rozhoduje o tom, kedy sa prebudí na základe pocitu, že "niečo nie je v poriadku".

Vo chvíli, kedy po prerušení spánku obeť plne nadobudne vedomie, rozhoduje ďalej senzibilita o charaktere nočného zážitku - predovšetkým do akej miery dokáže energetického upíra "vidieť" či "počuť" - a intenzite prežívanej hrôzy. V tomto prípade platí pravidlo, že osoby, ktorí vidia upíra najzreteľnejšie, sú zároveň aj tými, ktorí pociťujú najväčšiu hrôzu predtým ako sa objaví.Čo sa týka pocitu paralýzy, ten môže prichádzať subjektívne s intenzívnym pocitom strachu, alebo je pravidelnou súčasťou útočnej stratégie upíra.

Nasleduje samotný proces nasávania, pričom musí dôjsť k energetickému na auru obete, ktorej okraje siahajú niekoľko centimetrov, až decimetrov od povrchu tela. Z tohoto dôvodu sa môže upír vznášať tesne nad svojou obeťou, teda "priľahnúť ju" /stav, ktorý tradícia podáva ako "gniavenie mory"/, prípadne stáť vedľa nej a energetický kontakt bude tak aj na diaľku nadviazaný.

Útok pokračuje vlastným prenosom energie. Mechanizmus tohto procesu môže byť aktívny, t.j. usmerňovaný upírom alebo spontánny, na princípe energetickej "osmózy", kedy energia z aury obete, ktorá ho má nadbytok odteká do upíra, ktorý jej má nedostatok. Akonáhle sa energetická hladina vyrovná, upír prerušuje kontakt a vzdiali sa. Obeť spravidla okamžite zaspí k čomu dopomáha aj čiastočná strata energie, ktorú práve
prekonala.