Vlkolaci              

Vlkolak je v ľudových poverách a mytológii človek, ktorý sa dočasne za určitých okolností (najmä v noci) mení na vlka, správa sa ako vlk a vykonáva rôzne zlé skutky.
Podobne definuje vlkolaka okultizmus: Je za neho považovaný človek, ktorý sa sám, úmyselne, pomocou magického rituálu alebo vplyvom mesačných či démonických síl, v určitom časovom období mení na vlka. Človek si po premene väčšinou nič nepamätá, cíti sa unavený a na niekoľko hodín upadá do hlbokého spánku.
V rôznych ľudových poverách a legendách ide o vlčieho démona spútaného s telom človeka. Upíri na seba údajne často berú podobu vlka. Naproti tomu sú vlkodlaci údajne samostatnou prastarou rasou a obývajú Zem už od nepamäti.
Cudzie slovo pre „vlkolactvo“ je lykantropia (lycos – vlk, anthropos – človek), čo je z dnešného lekárskeho pohľadu chorobná predstava duševne chorých, že sú premenení na divé zvieratá, najmä vlkov. Z dnešného „alternatívneho“ pohľadu je to zvláštny stav mysle a vedomia, kde si človek predstavuje, že je vlk alebo sa na neho mení. V legendách a mýtoch sa vyskytujú aj iní lykantropovia ako vlkolaci, vo fantasy literatúre sú obľúbený najmä mohutný medveďolaci.

Pôvodom tejto dnešnej povery je severogermánska predstava, že duša opúšťa telo spiaceho človeka a preberá podobu vlka alebo medveďa.
Predstava, že sa ľudia môžu meniť na zvieratá (najmä vlky), je podobne ako myšlienka o existencii upírov, archetypálna a preto medzi obyvateľstvom stále silno pôsobí. Už v jaskynných maľbách v Lascaux sa lovci zobrazujú prestrojení za zvieratá a samozrejme takéto prestrojenie existuje u šamanov po celom svete dodnes.
Už u prvých známych národov v Škandinávii, v Pobaltí, u Keltov a pod. sa vlk, ktorý je schopný vidieť a loviť v noci, považuje za zviera svetla a sily. Aj grécky Zeus mal v sebe aspekt vlka a aj predstava o tom, že ľudia a bohovia menia podobu, bola v antike veľmi bežná. V 5. storočí sa grécky historik Herodotos zmieňuje o tom, ako sa Gréci a Skýti usadili na pobreží Čierneho mora a považovali tam žijúcich domorodcov Neuriánov za čarodejníkov, ktorí na sebe vedia brať vlčiu podobu kedykoľvek chcú. Predpokladalo sa, že ide o kanibalov.

Najstaršie doklady o vlkolakoch v germánskej oblasti nájdeme v Völsunga saga, u Bonifácia a v stredoveku u biskupa Burcharda z Wormsu (965–1025).
V 15. a 16. storočí bola viera na zvieracie premeny taká veľká, že každý, kto bol podozrivý, že je vlkolak bol zlikvidovaný (upálený alebo obesený) podobne ako čarodejnice. Len vo Francúzsku sa medzi rokmi 1520 a 1630 vyskytlo vyše 30 000 prípadov vlkolactva, čo sa vysvetľuje jednak kanibalizmom vyhladovaných roľníkov a jednak halucináciou postihnutých, že sú vlkolaci.
Ešte v 18. storočí sa verilo, že premenu na vlka môže spôsobiť priloženie vlčej kožušiny alebo opasku z vlčej kože.
V 20. storočí sa motív vlkolaka sa stal jedným z klasických tém hororových filmov.
Viera, že sa človek niekedy môže premeniť na dravcov existuje aj v Ázii (tigre) a v Afrike (lev, leopard, hyena).

Opäť ma hneváš, v duchu vrčím,
no rád ťa prevediem svetom vlčím.
Si dosť neskrotná?
Nebojíš sa tmy?
Aby si bola ako ja,
musíš to chcieť ty! Som vlk,
a možno nezdá sa to teraz,
no viažeš mi na krk
pritesnú reťaz. 

 

Noc sa blíži, mesiac je v splne a vlkolaci hľadajú ďalšiu obeť...

Človek so schopnosťami meniť sa za určitých okolností na vlka a správať sa ako vlk. Divoká šelma žijúca vo vnútri človeka a za mesačných nocí drásajúca sa na povrch. Schopnosť čarodejov a mágov brať na seba podobu zvierat. 

 

 

Vlkolak, rasa dôverne známa každému dieťaťu či dospelému jedincovi, vnímaná v dobrom alebo zlom svetle, vídaná v hororoch i v lovestory. Charakterizovať túto rasu pár odsekmi je nemožné. Poznáme až príliš veľa podôb lykantropie. Niektorí vravia, že sa premenia na vlkov úplne, iní sú ochlpatené dvojnohé netvory. Vo všeobecnosti však platí aspoň jedna vec. Máloktorý vlolak je stotožnený s tým, čo je, alebo čo sa mu stalo. Tie dvojnohé netvory to znášajú ťažšie. 

 

 

 

 Vlkolaci ako „Dvojnohé chlpaté netvory“

 

Vlkolaci, ktorých vám v dolnom odseku spomínam, sú samotári. Nevyhľadávajú spoločnosť ľudí ani pokrvných bratov. No po rokoch má každý z nich chuť pochváliť sa. Či už ide o naozaj významnú obeť, akou by mohol byť napríklad prezident. Aj keď osobne si myslím, že by skôr uvítali prvú dámu, ako prezidenta. No na to sa už spýtajte radšej ich. No kde sa s ňou pochváliť? Samozrejme, jediná možnosť je medzi inými vlkolakmi. Preto po rokoch vznikajú skupinky, nie sú si nijako extra blízke, len sa stretnú v jeden deň, požierajú mäso, nahlas sa smejú a vychvaľujú sa.

 

 

V mnohých filmoch bolo tiež uvedené, že vlkolaci slúžili nedobrovoľne Draculovi alebo upírom. No tomuto by som veľmi neverila. Draculovi možno, za akú-takú službičku, no upírom nie. Aký rozdiel je medzi Draculom a upírom? A prečo ich nepovažujem za to isté? Na to si počkáte, ale určite sa tu o tom raz zmienim. No keď sme už pri tých upíroch, nedá mi nespomenúť vojny. Vojny, ktoré medzi sebou tieto dve rasy vedú už od pradávna. Aj by som Vám povedala, kto začal, ale to nevie to. No keďže tu píšem o vlkolakoch, budem nadržiavať im. Vlkolaci sú rozhodne neviniatka, ktoré si bezdôvodne deň čo deň poddávajú upíri, no zatiaľ sa im to, samozrejme, nedarí.
<!--[if !supportLineBreakNewLine]-->
<!--[endif]-->

 
 

Vlkodlaci ako „Plnokrvní vlci“

 

Ďalej tú máme, ako som už spomínala, ľahšiu formu lykantropie . Do nej spadá úplná premena na vlka. Od hlavy až po päty. Títo vlci sa na rozdiel od dvojnohých netvorov, vedia ovládať. No podobne ako oni majú najväčšie nutkanie počas noci, pri mesiaci. No neberú to ako nočnú moru.

 

 

Sú oveľa viac kultivovanejší, no nedá sa povedať, že inteligentnejší. Žijú kultúrnym životom s určitými pravidlami. Ako ľudia fungujú normálne. Majú svoju rodinu, deti, vnúčatá, celé generácie pravnúčat. V ľudskom živote ich nič extra neohrozuje. Lebo vo vlčej podobe je považovaný za vlka.

Jednou z najväčších výhod je to, že väčšina týchto „vlkov“ mala na výber a poniektorým to oddialilo smrť. Vlčie spolky si vyberajú jedincov, a tí buď prijmú, alebo nie. Takáto skupinová forma výberu bola najmä u Indiánov, a preto sa v dnešnej dobe veľmi nevída. Takže podľa mňa sú Indiáni tí naozaj praví, nie tí, čo pobehujú po USA po rezerváciách. Mám na mysli tých pravých, skutočných, ako potencionálnych kandidátov na pôvod týchto vlkov.

 

 

Malo by to aj veľkú váhu v zmýšľaní. Indiáni sa na veci pozerali ako na to, čo sa má stať. Bežné veci brali ako dary a ani túto vec nebrali ako ťarchu. Ďakovali bohom za to, že môžu po krajine voľne behať ako vlci a cítiť vietor vo vlasoch.  
<!--[if !supportLineBreakNewLine]-->
<!--[endif]--> 

 Povery zo 17. A 16. StoroČia, ktorým buĎ veríte, alebo nie.

 

Ako mohli toľkí ľudia vôbec veriť, že sa človek môže premeniť vo vlka? Existuje lekárske vysvetlenie, podľa ktorého aspoň niektorí z týchto vlkolakov, ktorí boli postavený pred súd, naozaj vyzerali ako vlci, čo mohlo byť spôsobené vzácnou genetickou vadou, známou ako hypertrichosis.

Gilles Garnier nebol iba samotár, ale priamo hromadný vrah, ktorý požieral deti, čo sa zatúlali ďaleko od domova. Svedkovia, ktorí ho videli tieto zverstvá páchať, tvrdili, že na seba niekedy berie podobu vlka. Keď potom Garniera chytili, priznal sa, že sa skutočne premieňal vo vlka a že zabíjal a požieral deti. Bol preto obvinený z odporných zločinov lykantropie a čarodejníctva a 18. januára 1573 zaživa upálený vo východofrancúzkom Dôle.

Na ľudí obvykle útočili vlci vyhladovaní či chorí besnotou, a tí začali byť v 16. storočí považovaní za vlkolakov. Garnier pochádzal z kraja, kde sa to vlkmi len tak hemžilo, a ako vlkolaci tu boli v rokoch 1520 - 1575 odsúdení 4 ľudia. Inde v Európe neboli procesy tak bežné, i keď obvinených sa vyskytlo viac. V Anglicku boli vlky na začiatku 16. storočia už vyhubené a žiadny proces sa preto nekonal. Jeden známy vlkolak pochádzal z okolia Kolína nad Rýnom. Peter Stubbe bol odsúdený za to, že zavraždil a zjedol 13 detí (vrátane svojho syna) a dve tehotné ženy. Chválil sa, že mu diabol dal čarovný opasok, z ktorého pomocou na seba bral podobu krvilačného vlka. Studde bol 28. októbra 1589 sťatý a upálený.

 

 

V dobe honov na čarodejnice v 16 a 17 stor. sa hovorilo, že na vlkoch sa na svoje sabaty schádzajú čarodejnice a čarodejovia sa na vlkov premieňajú a útočia na ľudí a zvieratá. Ak bol premenený vlk poranený, bola rana na jeho tele viditeľná, aj keď sa vrátil do ľudskej podoby. Príbeh z francúzskeho Auvergne rozpráva o lovcovi, ktorý roku 1588 odťal vlkovi labu a dal si ju do tašky. Keď ju chcel neskôr ukázať miestnemu šľachticovi, s prekvapením zistil, že sa premenila na ruku zo zlatým prsteňom. Zdesený šľachtic prsteň spoznal a rozbehol sa do kuchyne, kde si jeho žena práve ošetrovala zmrzačenú ruku. Bola ihneď upálená ako čarodejnica. 

 

 

Ako sa staneš vlkodlakom? (Trocha srandy nezaškodí :D)

 

·         vyrežeš do spadnutého stromu medeným nožom 3 ryhy, strom preskočíš 3 krát. Popri celej "procedúre" kričíš, že sa chceš stať vlkolakom.

·         presne počas splnu sa napiješ vody, ktorá zostala v odtlačku vlčej laby.

·         prehodíš si vlčiu kožu na chrbát.

·         taktiež vraj existovali hrôzostrašné prostriedky a veci, ktoré z teba mohli urobiť vlkodlaka, napríklad opasok z vlčej kože.

 

 

 

 

 

 

 

Ich nevýhodou je, že premena nezávisí od nich samotných. To dokážu iba pôvodcovia tejto krvi, tí najstarší a najmocnejší. Aj keď je už ich len málo, dodnes z nich šíri strach. Tí ostatní môžu byť premenení ukusnutím vlkolaka, hoci niektorí ľudia si myslia, že to môžete docieliť aj čarovaním alebo elixírom, no byť vami, by som takým veciam nedôverovala. Staré dobré uhryznutie, stará dobrá realita a pravda, ktorú nik nevyvráti.  

 

No vráťme sa k tým dvojnohým netvorom. Počas dňa žijú svoj každodenný život, bez premien a strachu z odhalenia. No večer ich to naplno ovládne. Nemôžu sa tomu brániť. Medzi nami ľuďmi utkvel názor, že to súvisí s mesiacom. Keď je na obzore v plnej kráse, vlkolaci vychádzajú na svoj lov a zažívajú svoju každodennú nočnú moru. Po týchto slovách máte možno poniektorí chuť ich ľutovať, no neodporúčala by som to. Tí, ktorí sa s tým stoj čo stoj nedokážu zmieriť, verte, či nie, si nájdu spôsob, ako sa tomu vyhnúť. V dnešnej dobe sa premieňajú skôr tí zlí, čo sa s tým zmierili a dokonca aj stotožnili. V tom, čo robia, vidia zmysel voľnost, a život bez „reťazí“, a nie te , ktorý žijeme my. Deň čo deň nás niečo zväzuje, ich nie.