Vlci
Vlky - od dejín k legendám
„Ľudia si radi vymýšľajú netvory a hrôzy. Sami si potom pripadajú menej odporní.“
A. Sapkowski
Vlky nikdy nenechávali ľudí ľahostajnými. Ich svetielkujúci zrak, schopný prenikať tmou, záľuba loviť na svitaní, ostré tesáky a zlovestné nočné vytie podnietili vznik mnohých legiend a povier, ktoré sa rodili už od najstarších dôb ľudstva. Ani dejiny a mytológia sa preto bez vlkov nemohli zaobísť.
Vlky a vojna
Bojové národy závideli vlkom ich silu a obratnosť. Niektorí galskí vojaci si dávali na prilbice vyobrazenie vlčej hlavy. Toto symbolizovalo silu a mužnosť. Pieseň o Nibelungoch rozpráva, že germánski bojovníci si opekali vlčie mäso a jedli ho, aby si tak prisvojili vlastnosti zvieraťa. V škandinávskej mytológii, ktorá kladie veľký dôraz na bojové hodnoty, majú vlky dôležité miesto. Svedčí to o ľudskom očarení vlkmi, ale zároveň aj o strachu, ktorý vlky vzbudzovali v ľuďoch.
Keď Ódin, boh vojny a múdrosti viedol zhromaždenie bohov, pri nohách mu krotko ležali dva veľké vlky, Geri a Freki. Boh ich ovládal, stali sa symbolom jeho moci. Vlk Fenrir bol naopak neskrotiteľný, ovládali ho kruté pudy a preto stelesňoval ničivý rozvrat a násilie.
Boh Mars, ktorý poslal na pomoc dvojčatám Romulovi a Removi vlčicu, a tým vlastne umožnil založenie Ríma, sa stal ochrancom tohto mesta. Boh vojny Mars bol spočiatku bohom, ochraňujúcim prírodu a mládež. Každý rok v mesiaci pomenovanom podľa neho (marec) mu usporadúvali obyvatelia miest susediacich s Rímom veľkolepú slávnosť, z vďaky za to, že podporuje obnovu prírody. Počas sviatkov „svätej jari“ určovali mladých ľudí, ktorí si majú ísť hľadať šťastie inde. Opúšťali svoje mesto a dali sa viesť dvoma zvieratami zasvätenými Marsovi: žlnou a vlkom. Vlk bol taktiež ochrancom všetkých dobyvateľov. Bol napokon popri koňovi, orlovi a diviakovi jedným zo znakov rímskej légie.
V dejinách má vlk časté spojenie s vojnou. V 15. storočí bol založený rytiersky rád nazývaný Rád vlka. Od stredoveku až po revolúciu v roku 1789 sa obyvatelia mesta Bruyéres v Pikardii, ktorí si vytvorili milície, aby so zbraňou v ruke bránili slobodu svojej komúny, hrdo nazývali bruyerskými vlkmi. A napokon: nemeckých vojakov okupujúcich Francúzsko počas 2. svetovej vojny prirovnávali k vlkom. Spojenie mladosti s vlkmi sa zachovalo v pomenovaní vĺčatá, ktoré dostávali malí skauti.
Gévuadanská Beštia
Od júla 1764 do júna 1767 zahynulo na juhu auvergnskej oblasti v okolí Gévaudanu stojeden osôb, z toho osemdesiat žien a dievčat. Všetky obete sa pripisovali jedinému, nezvyčajne veľkému vlku. Tieto násilnosti boli zrejme páchané viacerými vlkmi, ba možno aj ľuďmi, ale ich opakovanie počas troch rokov podporilo vznik legiend o diabolsky ukrutnom tvorovi – Beštii. Popri iných prejavoch ľudovej slovesnosti táto povera vyjadrovala aj úzkostné pocity bezbranného obyvateľstva z vlkov, ktorých bolo v spomínanej oblasti veľmi veľa.
Prekliaty vlk
Najrozšírenejším obrazom vlka v legendách je obraz lúpežníka, nebezpečného pre človeka i pre dobytok. V Európe boli vlky spolu s medveďmi najsilnejšími predátormi, no vlkov bolo viac ako medveďov, preto sa ich ľudia viac báli.
Grécki pastieri v starodávnej Arkádii uctievali bohyňu lovu Artemis, ktorú vzývali i pod menom Artemis Lykoktón (ktorá zabíja vlky), a žiadali ju, aby im ochraňovala stáda. Neďaleko od tohto miesta sa nachádza vrch Lyké, nazvaný podľa hojného počtu vlkov tu žijúcich. Tu sa zrodila legenda o Lykáónovi, ktorý sa na hostine odvážil dať Diovi zjesť údy dieťaťa. Zeus ho zato zmenil na vlka.
Hebreji uznávali vlka ako stelesnenie božej všemohúcnosti. Podľa biblických textov Boh stvoril všetky šelmy, aby ľudí potrestal za ich bezbožnosť. Na obyvateľov Jeruzalema, odmietajúcich konvertovať na jeho vieru, zoslal tzv. Púštneho vlka, aby ich vyhubil. V 18. storočí katolícki kňazi tvrdili, že beštiu, ktorá krvavo vyčíňala v Gévaudane, zoslal Boh, aby potrestal nečistých ľudí.
Vo všeobecnosti bol však vlk vidiečanmi považovaný za diablovo stvorenie. Záľuba v zabíjaní jahniat z neho spravila nepriateľa pastierov. Vlk predstavuje diabla, lebo aj on ustavične pociťuje nenávisť k ľudskému rodu... Vlčie oči, svietiace do noci, sú diabolským dielom. To sa možno dočítať v stredovekom Zvieratníku. V tých dobách sa aj herci, hrajúci diabla, obliekali do vlčích kožušín.
Ako vidno, vlk bol po stáročia prekliatym zvieraťom proti ktorému ľudia bojovali neraz aj modlitbami a zaklínaním.
Viery a povery
Ľudia teda videli vo vlkoch zvieratá veštiace zlo.
Ak v minulosti nejaký morský rybár hovoril o vlku, kapitán sa ponáhľal k brehu, presvedčený, že táto neopatrnosť môže spôsobiť stroskotanie lode. Verilo sa tiež, že vlčí dych a vlčie mäso sú otrávené, pretože sa predpokladalo, že vlk žerie hady a kadejakú háveď. Spojenie „videl vlka“ sa používalo na ľudí, ktorí stratili hlas alebo zachrípli, lebo ľudia si mysleli, že zviera má moc spôsobiť nemotu toho, koho ofúkne svojim zapáchajúcim dychom.
So strachom sa spájali rozne obrady. Sedliaci pribíjali na maštaľné vráta a na košiare vlčie laby, aby od nich odohnali vlky. Na tento účel sa používali rôzne zastrelené zvieratá, ktoré zavesili na strom. Tu sa možno stretnúť s „rázcestiami obeseného vlka“ ktoré pripomínali podobné povery. Pastieri radšej oželeli ročne jedno jahňa a nechali ho vlkom. Verili, že zaplatili dostatočné výkupné a že tak dravú zver uspokoja. Iróniou je, že vlčie zuby sa používali ako amulety proti nočným morám.
Bosoráci a vlkolaci
Ovládať vlkov a dosiahnuť, aby voľakoho poslúchali sa považovalo za bosoráctvo. Ľud na dedinách veril, že sú muži, ktorí dokážu vnútiť týmto neskrotiteľným šelmám svoju vôľu. Volali ich vocami vlkov.
Neradno bolo stavať sa im do cesty, lebo mohli poslať svoju svorku na lup do košiara. „Vodcovia“ žili spravidla mimo dedín, boli uhliarmi alebo samotárskymi a mlčanlivými pastiermi. V Gévaudane si mysleli, že hroznú Beštiu pustošiacu kraj riadi čudák a odľud Antoine Chastel; alebo sa s ňou prinajmenej poznal. V 19. storočí počula spisovateľka George Sandová v provincii du Berry príbeh o vlčom vojvodcovi, ktorí jej rozprávali takí vážení ľudia, že sama nevedela, čo si má o tom myslieť.
Čo sa týka vlkolakov, tí vždy naháňali viac strachu ako samotné vlky. Boli to muži odsúdení na nočné túlanie sa vo vlčej podobe. Predpokladalo sa, že toto postihuje zločincov zapredaných diablovi. Ak ich chceli vyliečiť, museli ich najprv donútiť priznať sa a potom poraniť vysvätenou guľkou. Viera, že ľudia sa môžu premeniť na vlkov, nebola rozšírená len medzi ľudom. Ešte aj v 17. storočí boli o tom presvedčení niektorí predstavitelia cirkvi a vedci. Žiaľ, existovali i ľudia postihnutí zvláštnym druhom šialenstva, „lykantropiou“ alebo „vlčím šialenstvom“. Boli to väčšinou obete preludov, vyvolaných zvyčajne hladom.: pokladali sa za vlkov a dostávali sa do stavov nepríčetnej a nebezpečnej zúrivosti. Takto sa spájala skutočnosť s výmyslom a z tohto spojenia potom mohli vznikať legendy.
